pondelok 13. septembra 2010

Prežila hrôzy koncentráku, zakaždým ma však dokáže rozosmiať

Sedela na stoličke. Keď sa z nej postavila, stála predo mnou drobná zhrbená žena. Pozerala sa na mňa cez svoje veľké okuliare a detsky sa usmievala. Nikdy som nevedela, že žena, ktorá si na vlastnej koži prežila hrôzy koncentračného tábora, môže vyžarovať takú silu.
                                                           FOTO: Vladimír Šimíček                                                              
Obyčajná rodina                  
Asi pred rokom mi zavolal známy, či by som sa neprišla pozrieť na besedu k výročiu holokaustu na jednu zo skalických stredných škôl, kde učí dejepis. Vraj tam bude Helena Weinwurmová (85), ktorá sa bude so študentmi rozprávať o holokauste. V ten deň pršalo a ja som mala naplánovaných ešte niekoľko pracovných stretnutí. Heleninu besedu som nestihla. Napriek tomu však na mňa počkala. „Čo vám poviem? Veď som dnes už o všetkom rozprávala,“ povedala. Napokon sa posadila a vyzvala ma: „Tak sa pýtajte.“ A začala od začiatku rozprávať svoj príbeh, ako to už urobila tisíckrát v živote.

Tri sestry a šesť bratov, z toho jeden nevlastný. Asi takto kedysi vyzerala Helenina rodina. S rodičmi žili v skromných podmienkach v Bučanoch neďaleko Trnavy. Mala ešte len sedemnásť a život pred sebou. Vďaka katolíckemu organistovi, ktorý bol veliteľom Hlinkovej gardy, Heleninu rodinu vysťahovali z domu. Keďže už aj tak chudobnú rodinu presťahovali do polorozpadnutého domu, kde mala žiť v nedôstojných podmienkach, jej bratia našli dom v Trnave na Paulínskej ulici. Kde presne stál, neviem. Helena sa po návrate z koncentračného tábora do Trnavy nikdy nevrátila.

Cesta bez cieľa
Písal sa rok 1942, keď sa spolu so sestrou ocitla v jednom z prvých transportov. „Do Osvienčimu som išla ako dieťa, čo som vedela o živote?“ zamyslela sa. Gardisti ju spolu so sestrou vzali do bratislavskej Patrónky. „Potom nás naložili do dobytčích vagónov s malými okienkami, kde bolo vedro na potrebu a vedro vody. To bolo všetko. Dva dni a dve noci sme cestovali v dobytčích vagónoch. Už sme boli v Žiline a vôbec sme nevedeli, kam ideme,“ rozprávala mi Helena.

Zachránil ju tvrdý život 
 Spočiatku si mysleli, že ich berú na prácu. Aj pracovali...Každé ráno vychádzali z murovaných blokov, aby si vlastnými rukami budovali popravisko - koncentračný tábor Aushwitz - Birkenau.
„Mladý sedemnásťročný človek príde do Osvienčimu, sedí na matraci vypchatým slamou a díva sa na sovietskych vojakov. Boli sme celé blchami obsypané. Viete si to predstaviť? Viete si predstaviť prvé momenty mladého človeka, ktorý tam takto príde?“ Ostrihali ju dohola, zbavili ochlpenia na prirodzení a na ruku jej vytetovali číslo 2 146. Keď za ňou prídem na návštevu a rozprávam sa s ňou, zrak mi neraz uletí na to osudové číslo. Má ho tam dodnes.

Neuveriteľné? Smutné? Mal človek vôbec energiu uvažovať pritom, ako na banských vozíkoch nosil drevo poľským civilistom, ktorí pre väzňov budovali tábor smrti? „V apríli ešte padal sneh. Mali sme zlého esesmana a my sme museli kráčať bosé v snehu s topánkami na ramene.“

Osudová žena
„Verím v osud. Niekoľkokrát som sa ocitla na pokraji smrti. Keď poviem, koľko selekcií som prežila a aká som bola chorá. Prekonala som škvrnitý týfus, sestra ma v náručí niesla na spočítanie na apelplatz, aby som tam nechýbala. Inak by som musela ísť na revír, kde mi hrozilo, že by som sa dostala do plynu. Takto som to vo vysokých horúčkach pri troške čaju a bez jedla prekonala.“ V takomto stave riskovala tri týždne. Tým sa to však neskončilo.

Raz ju so sestrou odpočítali. Obe už čakali spolu s ostatnými na transport do plynu. „Zrazu však prišiel rozkaz, že nákladné autá potrebujú na vojenský účel. Transport odložili a my sme svoju práceschopnosť preukázali tým, že sme preskočili jarok a život bežal ďalej.“ Selekcií však prežila viac.
Svojimi selekciami bol známy aj neslávny lekár Josef Mengele. Bol to najvyšší doktor hlavného tábora v Birkenau, ktorého Helena stretla niekoľkokrát. „Bol to neskutočný fešák, ale...,“ neskrýva Helena dojatie.

Mengele v Osvienčime veľmi rád experimentoval. Vyznačoval sa uhladenou eleganciou, na rukách nosil biele rukavice a zakaždým mal v ruke paličku. Spočiatku triedil ľudí na schopných a neschopných. Neskôr sa stal vrchným lekárom a v koncentračnom tábore Birkenau dal vybudovať patologické laboratórium. Okrem toho operoval. Bez narkózy, len tak. Pri testoch používal elektrické šoky, ženy často sterilizoval.

Len nedávno pritom našli v neďalekom dome, ktorý sa nachádzal v stráženej zóne v okolí Auswitzu, viac ako 150 gynekologických a chirurgických nástrojov, ktoré používali nacisti. Podľa hovorcu múzea Bartosza Bartyzela všetko nasvedčuje tomu, že ich používal gynekológ Carl Clauberg, ktorý pôsobil ako lekár a člen SS. Počas vojny často experimentoval s masovou sterilizáciou žien, v dôsledku čoho stovky z nich zomreli.

Ako zlý sen
„Koľkokrát mrzlo a ja som musela ísť zmoknutá. Mala som na sebe zamrznuté oblečenie. Je až neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť. Keby mi niekto povedal, že neverí, čo rozprávam, tak sa mu ani nedivím,“ skonštatovala Helena, nad ktorou sa osud predsa len zľutoval. Neskôr pracovala ešte s jedným dievčaťom v miestnosti, kde bol veľký kotol.

„Zohrievali sme v ňom vodu na sprchovanie. Boli sme zamorené všami a blchami, preto nás odvšivovali. V tej miestnosti sme aj spali a vdychovali výpary koxu, z ktorých som neskôr aj vďaka podvýžive dostala tuberkulózu. Tam som pracovala asi rok, až do odchodu z Osvienčimu.“

Pochod smrti
Z príbehu, ktorý rozpráva, zakaždým mrazí. O to strašnejšie vyznieva pochod smrti. Aj kvôli nemu sa nedočkala sovietskych vojakov, ktorí v roku 1945 Osvienčim oslobodili.

Písal sa 18.január a esesáci im povedali, že kto má silu, nech ide s nimi. „Išli sme, lebo sme si mysleli, že nás vyhodia do vzduchu.“ V tuhej zime kráčala osem dní a nocí. Vyhladovaná a smädná. Mnohí počas pochodu zomreli. Len raz im dovolili prenocovať na jednom poľnohospodárskom statku. Nohy zmrznuté, topánky doslova zamrznuté. Z Poľska ich potom naložili do vlaku, ktorý smeroval do nemeckého Ravensbrücku. Po štrnástich dňoch zasa do koncentráku v Neustadt-Glewe. Helena po oslobodení vážila len 35 kilogramov.

Prišla o rodinu
Vyvraždili jej takmer celú rodinu. Helenini rodičia a šesť bratov zahynuli v Osvienčime potom, čo ich splynovali. Najprv ich odviezli do poľského geta v Opole. „Mladšia sestre chodila s jedným esesmanom do mesta. Raz jej povedal, keď si chceš zachrániť život, dovolím ti to, ale vymysli si, ako sa zachrániš, lebo zajtra celé Opole berú do Osvienčimu a splynujú ich. Boli tam moji rodičia, aj najmladší brat. Sestra preto vošla do jedného kanála. Išla išla, až počula ľudské hlasy. Vtedy vyšla von na jeden majer. Vydávala sa za rumunskú cigánku a ponúkla, že u nich bude pracovať za stravu a ubytovanie. Podarilo sa. Neskôr odišla do Izraela. Takto neuveriteľne sa zachránila. Neubránite sa, aké sú osudy ľudí.“

Nevlastný brat žil v Prahe. Pracoval ako typograf. Za slovenského štátu tlačil protištátne letáky. Najskôr ho zatvorili do Ilavy a potom ho odvliekli do Osvienčimu. Jedna z Heleniných starších sestier pracovala v komore na oblečenie, ktoré rozdávala ľuďom, ktorých doviezli do Osvienčimu. Tam sa dozvedela, že brata privliekli tiež. „Až po oslobodení nám jeden hudobník prišiel povedať, že zomrel tri týždne pred oslobodením.“

Nový život
Keď sa konečne dostala na slobodu, nemala nič. Skončila v Tatrách, kde sa liečila z tuberkulózy. Zapáčilo sa jej a ďalšie tri roky pracovala ako pomocná zdravotná sestra. Neskôr pracovala v bratislavskom starobinci, kde sa starala o nevládnych. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Bol vdovec, ktorý kedysi slúžil v britskej armáde. Síce emigroval do Anglicka, vrátil sa späť. Po šiestich týždňoch sa zosobášili. „Aká to mohla byť láska? Mala som svoj vek a bol čas sa vydať. Mala som dobrého manžela.“

V jej živote sa objavil ešte jeden muž. Helena o ňom však nehovorí veľa. „Už keď sme mali byť svoji, prišiel jeho brat a vypýtal si moje lekárske záznamy. Bola som chorá, mala som tuberkulózu“ vysvetľuje.
Helena napokon pokračovala v šľapajách svojej matky. S manželom vychovala štyroch synov. Dvoch vlastných a dvoch zdedených. Stopy na duši jej však z hrôz koncentráku ostali. Z depresií sa liečila dvadsať rokov a ani dnes, napriek rôznym zdravotným problémom a občasnému dojatiu, nechýba úsmev, odhodlanie a sila.
  • Tento blog vznikol po vyjdení môjho článku v MY Týždenníku pre Záhorie:
http://zahorie.sme.sk/c/5018441/transport-ktory-ju-mal-odviezt-do-plynu-odlozili.html
  • Rok po napísaní tohto blogu som publikovala Helenin príbeh aj video tu:
http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/8861/namiesto-oslavy-sedemnastin-ju-cakala-cesta-na-smrt.html

5 komentárov:

  1. Je to smutné, ale nech sa o takýchto osudoch dozvie čím viac ľudí, pretože títo ľudia, ktorí prežili takúto hrôzu si zaslúžia úctu a našu pozornosť.
    Pekný článok len sa realizuj ďalej, lebo nato máš, a zaujímavo riešený blog - č....y

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pani Helena si zaslúži obdiv nielen zato, že prežila hrôzy koncentračného tábora, ale predovšetkým preto,že po oslobodení bola schopná s obrovskou ranou na duši žiť ďalej bez vyvraždenej rodiny...
    Bola som v Oswienčime... Fotografie zobrazujú aj po vyše 60-tich rokoch utrpenie a zverstvá, ktoré si nežijúc v chudobe nevieme ani predstaviť. Preštudovala som mnoho materiálu o Hitlerovi, zajatcoch, väzňoch, členoch Sonderkomanda a mojim cieľom je stretnúť živého človeka - svedka týchto neľudských zločinov, aby som mu podobne ako pani Helene vzdala úctu, že napriek všetkým napáchaným zverstvám na tele a duši ŽILI a ŽIJÚ, lebo napriek miliónom zavraždených PREŽILI.
    V roku 2002 som počas študijnej stáže v pražskej nemocnici na Bulovce hľadela do očí jednej pacientke s vytetovaným číslom na ruke a záznamom v chorobopise "Prežila koncentračný tábor"... Vzdávam úctu všetkým, ktorí prežili aj tým, ktorí umreli, keď iní ostali žiť...
    Pomôže mi niekto skontaktovať sa s konkrétnou žijúcou osobou? sevcov_a@centrum.sk
    ĎAKUJEM

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ano moj dedo prezil tym zesi lahol do diery medzy mrtvymi

      Odstrániť