Belo Hefler: Komunisti si aj po novembri žijú nadpomery

Hovorí o sebe, že niekedy dokáže ísť tvrdohlavo za svojím cieľom. Za socializmu počúval rádio Slobodná Európa a čítal samizdatovú literatúru. U straníkov vzbudil obrovskú nevôľu, keď sa rozhodol vystúpiť zo Socialistického zväzu mládeže a odmietal prispievať na členské do ROH. Po Novembri ´89 sa stal predsedom VPN v Rožňave, ale aj členom Slovenskej rady VPN. Neskôr pôsobil ako dopisovateľ pre český týždenník Reflex a spolupracoval s ďalšími slovenskými médiami. Dnes šéfuje portálu Inforožňava, ktorý sa stal strážnym psom rožňavskej demokracie. BELO HEFLER o tom, aké to bolo pred Novembrom ´89 a čo žijeme dnes.

 Belo Hefler rozprúdil aj vďaka mnohým mladým nadšencom diskusiu o dianí v meste. FOTO: ARCHÍV B.H.

Založili ste portál Inforožňava, ktorý v septembri oslávil tri roky. Aké boli reakcie okolia? Zvykli si na neho Rožňavčania?

Nad tým, že spustíte niečo také v stojatých vodách, človek nemôže rozmýšľať racionálne, pretože by do toho ani nikdy nešiel. Našli sa aj dotknutí a človek si vyrobí veľa nepriateľov, ale časom to prejde. Ľudia si pomaly začali zvykať na diskusiu.

Raz som sa bavil s jedným novinárom na káve. Povedal som mu, že ak sa má niečo zmeniť v tomto meste, tak mediálny priestor, v ktorom sa ľudia prestanú báť, začnú písať, diskutovať, a prinesú iný pohľad na veci. Chcel som otvoriť Pandorinu skrinku, aby sa ľudia postupne oslobodili. Prvé reakcie boli rôzne. Niektorí sa hnevali, iní ma nenávideli, ale to si musí každý zažiť. Spočiatku som bol skľúčený a zarmútený. Pýtal som sa sám seba na čo to vlastne robím, ale treba vydržať aj takýto nápor. Samozrejme aj dnes sú ľudia, ktorí by boli najradšej radi, keby portál neexistoval, ale postupne si získal rešpekt. Vidieť, že informácie z portálu sú bežne citované aj na zastupiteľstve a to ma najviac teší. Nejde ani tak o návštevnosť, pretože to sú len čísla, ale predovšetkým o vážnosť, že sme v regióne vnímaní seriózne. Priestor tu má každý, kto príde a je schopný sa podpísať.

Diskutovať v malom regióne, kde každý pozná každého nemusí byť až také jednoduché. Na čo ste najviac hrdý? Myslíte si, že Rožňavčania postupne vyliezli zo svojich ulít?

Začali sme sa dívať na fungovanie mestského úradu a poslancov. Podarilo sa nám poukázať na odpredaj pozemkov pod autobusovou stanicou, ktorý sa päťkrát pokúšali schváliť poslanci, ale vďaka občianskej iniciatíve a petícii márne.

Je tu väčšia náročnosť rožňavskej verejnosti voči samospráve, ale samozrejme nie je absolútna. Veľa ľudí sa naučilo nebáť, ale sú aj takí, ktorí budú radšej za každého počasia opatrní, len aby nemali problém. Je to tak, ako ste povedali, v malej komunite a navyše, keď ľudia robia v štátnej alebo verejnej správe, nie je jednoduché diskutovať pod svojím menom. Je to zložité, ale na internete sa dá diskutovať aj anonymne a to má tiež svoj význam. Podľa počtu kandidátov do volieb, ale aj celého pohybu v meste cítiť, že to malo nejaký zmysel. Ľudia začali mať väčšie nároky.

Portál nielen informuje o bežnom dianí v regióne, ale stal sa aj strážnym psom mesta a poslancov. Zažili ste za tri roky nejaké vyhrážky alebo upozornenia?

Sú ľudia, ktorých keď mentálne presiahnete, ich reakcia je čisto fyzická. Našťastie sa však zatiaľ nič také nestalo.

V Rožňave ste zažili aj pád režimu, kde ste pôsobili ako predseda VPN. Dokonca ste sa objavili v dokumente Fedora Gála a jeho kolegov o novembri ´89. Napadlo by vám, kam sa spoločnosť bude vyvíjať?

Mal som predstavu a zatiaľ ma neopustila, že až generácia detí dnešných dvadsiatnikov bude prvou generáciou slobodnej krajiny so všetkými plusmi i negatívami. November ´89 má obrovskú odozvu v správaní sa ľudí v mravnom aj v nemravnom pohľade okolo seba. To, že režim, padol, to je len to vonkajšie. Dozvuky však stále doznievajú...

Jednou z najdôležitejších hodnôt, za ktorú sa vtedy bojovalo, bola predovšetkým sloboda  -  sloboda slova, prejavu, zhromažďovania sa. Ako vnímate slobodu dnes?

Ľudia sa aj dnes boja ozvať, aby o niečo neprišli. V tomto mi to veľmi  pripomína husákovskú éru. Pre toho, kto mal vnútorný pocit slobody pred rokom 1989, sa zmenili len vonkajšie pomery. U toho, kto ho nemal, sa pocit slobody časom rozpučí. Je to ako so zvieraťom, ktoré náhle vypustíte z klietky. Spočiatku je zvedavé, obzerá sa, možno sa vráti späť do otvorenej klietky. Je zmätené. A to je vec, ktorú som možno nečakal. Že aj 21 rokov po Novembri ´89 to bude perfektne fungovať a zvlášť v takých malých mestách ako je Rožňava. Ale ani sa niet čomu čudovať.

Ako sa pozeráte na 17. november dnes?

Každý rok chodím k soche Františky, aby som tam zapálil sviečku. Vždy sa tam ocitne skupinka ľudí bez toho, aby to niekto organizoval. Je to pre mňa zvláštny moment. Z hľadiska verejného života tento dátum pre mňa ostane najdôležitejšia udalosť. Možno to vyznie pateticky, ale tí, ktorí pôsobili vo VPN tvorili ohromnú skupinu ľudí. Vždy, keď sa stretneme či už s Fedorom Gálom a s ďalšími, cítime pocit spolupatričnosti. Je to sviatok, ktorý má v sebe akcent niečoho zvláštneho, čo si možno nie všetci uvedomujeme.

Každopádne je fajn pocit, keď si v kútiku duše poviete, že tak teraz sa niečo podarilo. Vtedy sa nielen VPN ako inštitúcii, ale aj ľudom, ktorí sa v mestečkách, dedinách a závodoch zapojili do boja za demokraciu, to podarilo bez násilností, aké boli napríklad na Balkáne či v Rumunsku. A to bolo úžasné. Nebola to žiadna Arabela, kde sme si mysleli, že všetci budeme svätí a dobrí. V žiadnej spoločnosti to tak nie je.    

Ako sa formovala VPN v Rožňave?

Počúval som Slobodnú Európu. V čase pred 17.novembrom som hrával šachy a chodil som na šachové súťaže. Celkom sa nám s partiou darilo. Slobodnú Európu som počúval aj 17.novembra okolo štvrtej poobede. Na šiestu som išiel na turnaj. Prišiel som celý vysmiaty, objednal som si pivo a povedal som všetkým: Režim padol. Všetci sa na mňa pozerali ako na Taliana. Prišiel som domov, opäť som si zapol rádio a zavolal som mamu a brata. Milan Kňažko mal vtedy prejav. Ale všetko sa to odohrávalo len v rádiu, kdesi vo vnútri. Ďalšie dni chodili Rožňavčania bežne do práce a všetko vyzeralo tak, ako keby sa nič nestalo.  Všade bol pokoj. A do toho 27. novembra, kedy bol vyhlásený generálny štrajk, sa tu fakticky ani nič nedialo.

Čo nastalo potom?

V deň generálneho štrajku v neskorých hodinách sa konalo stretnutie vo vtedajšom dome mládeže na Štítnickej ulici. Keď som tam prišiel, bola natrieskaná sála a za vrchom stola sedeli zväzáci. Prišiel som tam, pretože som mal originálne vyhlásenie z VPN. Prečítal som ho a ľudia ich vypískali, čím museli spoza stolov odísť.

Takto to vyzeralo v Rožňave počas Novembra ´89. FOTO: ARCHÍV B.H.

Potom sme sa asi pätnásti presunuli do jedného paneláka, kde sme v práčovni medzi šnúrami zvolili koordinačný výbor a kde aj mňa zvolili za predsedu. A tak to bežalo ďalej. Celé týždne a mesiace plynuli v šialenom tempe. Samé cigarety, kávy, cesta do Košíc, do Bratislavy a späť. Pamätám si aj na prvé okrúhle stoly, kde nás čakali vyľakaní okresní funkcionári. Kráčali sme po schodoch spontánne a veselo vo svetroch. Potom, čo videli, že majú pred sebou ľudí, ktorí ich nejdú strieľať ani vešať, sa nám snažili vyhovieť.

Kým sme však dali dokopy tie ideály, akými bola participácia verejnosti na veciach verejných, demokratické inštitúcie a slobodné voľby, už boli za vodou a vedeli, že sa im nič nestane. A tak prišla aj apatia zo strany ľudí. Stále sa však pýtam, či by bolo pre nás ako národ príjemnejšie riešenie, keby sa tu na uliciach premlelo násilie.

Ukazuje sa však, že sa aspoň voči vedúcim komunistickej strany v každom okrese mala vyvodiť zodpovednosť alebo mali dostať dištanc o účasti  na správe vecí verejných, pretože dnes sú také absurdity, že títo ľudia sú medzi nami, žijú si nadpomery, majú výborné dôchodky a niektorí aj výborné zamestnanie. Tým ľuďom sa nič zlé nestalo. Zabudlo sa na to jadro, mali sa ukázať zoznamy ľudí, ktorí boli v predsedníctvach komunistickej strany. Možno v tomto to bola nedotiahnutá vec.

Ako vyzeral generálny štrajk v Rožňave?

Námestie bolo zaplnené. Prišlo veľa ľudí aj z okolia Rožňavy. Dokonca prišli aj miestni papaláši, ktorí boli zvedaví, čo bude nasledovať ďalej.  

Očakávali ste, že ľudia takto budú reagovať?

V takej miere som to neočakával. Myslel som si, že tam budú menšie skupiny ľudí, ale že to bude také masívne, to som nečakal. Očakávania ľudí v Novembri ´89 boli rôzne. Prvé dva-tri týždne boli zlomové, pohybovali sa tu autá s ľudovými milíciami a nebolo vôbec jasné, či vtedajšia moc nepoužije silu.

Doma mám v asi šiestich vreciach písomnosti z tohto obdobia - listy, sťažností a výpovede ľudí. Všetko to ich utrpenie a zlo, ktoré prežívali do roku 1989. Keby som to raz spracoval, o Rožňave by vznikol rentgenový snímok. Prvé týždne a mesiace za nami chodilo množstvo ľudí so všetkými svojimi trápeniami. Bolo to kvantum bolesti, o ktorej sme počúvali. Nemali sme však reálnu moc, ako im pomôcť a napraviť krivdy. Ľudia ju zo seba potrebovali dostať.

Ktorí ľudia z bývalého VPN pri vás ostali dodnes?

Dodnes sme v blízkej komunikácii s Editou Kušnierovou, tunajšou kunsthistoričkou a aktuálne aj s Ivanom Kuhnom. Žiaľ, Gabi Tököly je už nebohý. S tými ďalšími to už také intenzívne nie je, ale napriek tomu sa občas stretávame. Boli tam ľudia ako Ivan Dianiška, či pani doktorka Tomková, detská lekárka, ktorá vystupovala aj na mítingoch, čo malo veľký vplyv. Bol tam aj Karol Kováč, vtedy čerstvý študent. Medzi tých radikálnejších patril Šaňo Koper, tiež už nebohý, ktorý bol známy z prvého vystúpenia počas generálneho štrajku aj tým, že okresnému tajomníkovi daroval televízor. Vedel, ako ísť na vec, keď bolo treba radikálnejšie zatlačiť. Boli tam však mnohí ďalší, právnici i učitelia, celé to obdobie to bola jedna intenzívna tímová práca. Myslím si však, že na to, že sa to v Rožňave udialo, že tu bol nejaký koordinačný výbor a že ľudia neraz prišli, že sme tu mali Dušana Jamricha a mnohých ďalších, to bolo dobre zvládnuté.

Cesta k slobode v Rožňave

Vy ste sa však stretli aj s takými ľuďmi ako bol Martin M. Šimečka, Fedor Gál, František Mikloško...

V období po roku 1989 som mal šťastie byť pritom a zažiť vysokú politiku, zažil som tzv. ministerské kluby, či rôzne programové skupiny. Bol som v blízkom prostredí, v ktorom účinkoval Jozef Kučerák a vtedy aj Vladimír Mečiar. Na jar v roku 1992 zasa prišiel na poslednú návštevu Slovenka ako federálny prezident Václav Havel, dnešná premiérka Iveta Radičová bola hovorkyňou VPN a boli tam mnohí ďalší ako Ernest Valko, Ladislav Snopko, Peter Zajac či Fero Mikloško a samozrejme Jano Budaj. Malo to svoju zvláštnu atmosféru. Každý tam vyčnieval vlastnou dobrou dušou a bolo cítiť to príjemné a pozitívne nasadenie ľudí.

Bola to obrovská skúsenosť. Na jednom z prvých stretnutí krátko po novembri sme sa v Mozartovom dome (sídlo VPN) v Bratislave stretli asi dvanásti. Bol tam Šimečka, profesor Miroslav Kusý a ďalší, s ktorými sme ako predsedu VPN zvolili  Jána Budaja. Keď sa dnes dívam na politiku, či už domácu alebo zahraničnú, už to nevnímam len cez sklo obrazovky. Tým, že som dosť vecí videl a vnímal na celoštátnej úrovni, sa na to všetko dívam inak.

O to viac na vás musela v súvislosti s Novembrom ´89 doľahnúť vražda Ernesta Valka...

Stále nad tým tak premýšľam. Mne to príde také, že zasiahli človeka, ktorý patril k užšiemu kruhu Novembra ´89. Je to môj prvý podvedomý pocit a pre tých, čo sme sa pohybovali  v tom okolí, je to asi oprávnený pocit. Dúfam, že sa vyšetrí a objasní, čo sa vlastne stalo. Trochu mi je ľúto, keď sa na neho po jeho smrti vyťahujú pochybnosti a špekulácie bez nejakých relevantných argumentov a poznania celého pozadia. V každom prípade, skôr či neskôr bude jasnejšie, prečo sa to takto stalo.

S Ernestom Valkom sme neboli v až tak blízkom vzťahu. Spolu s Bohumilom Pečinkom sme s ním robili rozhovor pre týždenník Reflex. Bolo to v lete v roku 1992, pol roka pred rozpadom federácie a ako bol vymenovaný do svojej funkcie. Vnímam to tak, že zomrel človek z Novembra ´89.

Niektorí sa mu však napriek tomu odvrátili chrbtom.

Neviem to posúdiť, ktorí sú tí, čo sa mu odvrátili, ale žiaľ je to prirodzené. Na Slovensku je to tak. Malo by sa to vyšetriť čo najskôr, pretože on sa už brániť nemôže. Zaujímavé je, že keď je človek úspešný a to je jedno, či vyčnieva v nejakej malej veci, v tom momente si vytvára nepriateľov. Nie preto, že robí niečo zlé, ale preto, že mu tá hlava vystrkuje z davu. To občas spoznávam aj sám.

Vráťme sa späť k Rožňavčanom a dianiu v meste. Blížia sa voľby. Dovolíte si predpovedať, čo prinesú?

Ľudia už všetkými tými voľbami dozreli a očakávajú zmeny. Myslím, že dôjde k zmenám aj v zastupiteľstve. Budú aj takí, ktorí poslancami nikdy neboli. Pokiaľ ide i post primátora, máme štvoricu vyrovnaných kandidátov. To napätie cítiť. Bude len na ľuďoch, či budú voliť

takých, ktorí sú slávni alebo budú z obáv voliť menšie zlo. Pred štyrmi rokmi to také intenzívne nebolo. Myslím si však, že mesto aj vďaka projektu Transparentné mesto bude otvorenejšie a tak to bude aj so správou vecí verejných. Mesto bude viac sledované očami verejnosti. Vidieť to aj na komunálnych politikoch. Nový mestský parlament bude o poznanie dôležitejší.

Čo by ste Rožňavčanom dopriali? Čo si podľa vás konečne zaslúžia?

Nech si každý nesie zodpovednosť za svoj život. Neviem si predstaviť lepší zmysel, ako konať dobro pre iných. Voľby sú zrkadlom komunity, ktorá si volí istú reprezentáciu. Bude to vôľa rožňavskej verejnosti. Zo socializmu tu máme taký pozostatok, kvôli ktorému ľudia stále očakávajú, že sa niečo musí udiať a že nám niekto musí pomôcť. Čo si sami nevybavíme, to nebude. Je to aj o tom, nakoľko sa budeme angažovať. Tak je to aj s cestovným ruchom, do ktorého sa naliali obrovské peniaze. Ale myslím si, že v službách je to aj o tom, aký prístup voči nám majú druhí. Ak budete mrzutí a neohrabaní, môžete mať aj tri hotely Kempinski, aj tak sem nikto nepríde. Všade sú krásne miesta. Máme tu čistotu, kradne sa tu? Sú určité veci, ktoré tu nefungujú. Nie je to len o tom, že do niečoho nalejete milión. Je to aj o kultúre ľudí.

Po nežnej revolúcii sa to všetko vrhlo do materiálneho sveta. Každý sa sústredil na to, ako prežiť. To materiálne ostalo v ľuďoch a vtláčajú to aj do hláv svojich detí.

Na kultúru neostal žiadny čas. Koľkí dnes čítajú knihy? Máme tu akési vzduchoprázdno. Na prvom mieste sú žalúdky, ale na naše duše sme zabudli. Dušu človeka však nezmeníte matériou. Toto vidím ako najväčšiu absenciu a zákernosť. Načo sú vám vedomosti, ak v sebe nemáte inteligenciu kultúry? V takom prípade vám budú nanič.
  
KTO JE BELO HEFLER?

Belo Hefler sa narodil 5.12. 1962 v Rožňave. Má za sebou skrátené štúdium americkej politológie na Masarykovej univerzite v Brne. Takisto študoval politológiu na dánskej Aarhus University a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po Novembri ´89 pôsobil ako predseda VPN v Rožňave a aj ako člen Slovenskej rady VPN. Dopisoval pre týždenník Reflex, pôsobil ako redaktor v týždenníku Domino efekt a tiež ako zástupca šéfredaktora Týždenníka Fakty. Dlhé roky pracoval v spoločnosti Petitpress, ktorá dnes vydáva denník SME. V súčasnosti je riaditeľom vydavateľskej spoločnosti Belo Hefler Production a zakladateľom portálu Inforožňava.