"Keď sa pozerám na svoj život a život okolo seba, mám
pocit, že sa z nás stali stroje na výkon. Vzťahy sa strácajú, ostala
práca, kariéra, peniaze... Boli sme stvorení na to, aby sme si na človeku nevážili
jeho výkon a výsledky, ale jeho najhlbšie vnútro, a z toho sme
veľmi vyťažení," to sú slová Stana Gurku z Veľkého Slavkova, pri ktorých mi aj teraz ostáva zvláštne. Stano mal totiž v mnohom pravdu.
Jeho slová zazneli nedávno, kedy sa vo Veľkom Slavkove podarilo dokončiť rekonštrukciu Domu na polceste, ktorý prichyľuje chlapcov z detských domovov. Mnohí by inak skončili na ulici, veľa z nich by sa dokonca dalo na alkohol, drogy a horšie veci.
Slavkov som prvýkrát navštívila pred rokom v zime, keď Nadácia Pontis školila v Tatrách nepočujúcich podnikateľov. Okrem Stanka a Evky Gurkovcov, som si pamätala aj niektorých chalanov - Maja, Mira, Gabka a ďalších, ktorí sa v tom čase borili so svojimi problémami. Mnohí bojovali so sebou a so zlými návykmi, ktoré si priniesli. Gabkovi dokonca hrozilo, že kvôli komplikovaným kožným problémom nebude môcť pracovať. Len rok ubehol od mojej poslednej návštevy a čakali ma neuveriteľné zmeny.
Gabkovi sa zlepšil zdravotný stav, odsťahoval sa zo Slavkova a začal žiť v prenajatom byte spolu s ďalšími chalanmi. Už čoskoro bude pracovať vo firme Iwana Hofmansa - Holanďana, ktorý si zamiloval Slovensko a ostal žiť v Poprade. Je to neskutočný človek, ktorý si povedal, že manželom Gurkovcom pomôže a predovšetkým niektorým chlapcom, ktorých zamestnáva vo svojej firme. Aj vďaka tomu sa môžu učiť pracovným návykom, osamostatniť sa a vrátiť sa späť do reálneho života.
Majo sa mi po roku javil vyrovnanejší a rozhodnejší. Hovoril mi o tom ako hrá za dedinu futbal a že si nechce nič plánovať. Potom prišiel Jožko, ktorému sa darí. Prekonal obrovskú cestu zmeny, hoci to vôbec nemal jednoduché. Osamostatnil sa, našiel si prácu a spolu s ďalšími chalanmi žije v Poprade.
Chalanom nie je čo závidieť. Odmalička nevedeli, aké je to vyrastať v rodine, niektorí svojich súrodencov stretávajú prvýkrát až na Facebooku. Život sa s nimi nemaznal a preto nemali žiadny dôvod na to, aby sa maznali oni s ním a boli milí a prívetiví k ľuďom, ktorí im ublížili. Mnohí z nich prišli do Domu na polceste ako tvrďasi. Mysleli si, že im nikto nemá čo prikazovať a radiť. Našli sa aj takí, ktorí sa dlho neohriali a z domu doslova zutekali. Našťastie, väčšina z nich ostala a práve u Gurkovcov sa naučili, že im chýbalo jedno - zodpovednosť za seba a okolitý svet - a tomu sa aj učia.
Chalani sa v Dome striedajú. Po rokoch odchádzajú a niektorí majú v hlave jasno. A potom prichádzajú noví, kedy pre manželov Gurkovcov celý proces začína odznova. A čo je najúžasnejšie, nevzdávajú to. Aj s priateľmi sa rozhodli, že svoj život zasvätia núdznym a túto úlohu do bodky plnia aj s pridanými hodnotami. Otvorili brány svojho domu a pustili medzi seba cudzích ľudí, aby aj oni cítili, aké je to zvládať veci spolu.
Mnohí chalani dokonca pomáhali pri rekonštrukcii Domu na polceste, ktorý rozšíril svoje priestory pre ďalších núdznych. (Miesta predsa nikdy nie je dosť...) Stano Gurka čoskoro spustí aj odvážny projekt Poľnohospodárskej farmy, na ktorej budú pestovať domáce plodiny a chovať zvieratá, aby sa obyvatelia Domu mohli v budúcnosti viac osamostatniť. Časť Domu na polceste sa mení na sociálne zariadenie, pretože aj medzi mladými sú takí, o ktorých sa bude treba doživotne starať. Chalani majú svoje sny. Chcú byť sanitári, iní túžia po frajerke, aute alebo práci. Mali by ste ich vidieť, keď sa dajú do roboty, pracujú za piatich naraz...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára